Historie krajky

Soľnobanská čipka má svoj pôvod v Soľnej Bani, kedysi samostatnej obci, kde žili ľudia zaoberajúci sa ťažbou soli.  Muži pracovali v bani, pri varení soľanky, skladovaní a balení soli. Táto práca však nepostačovala na to, aby rodinu celý rok uživila. Preto sa ženy snažili privyrobiť si paličkovaním. Paličkovať sa učili už deti, ktoré takýmto spôsobom pomáhali rodine.

Ako sa čipka na Soľnú Baňu dostala, hovoria len legendy.

Podľa jednej šľachtická rodina Soósovcov, ktorá vlastnila Soľnú Baňu aj budovy, v ktorých sa soľ spracovávala, vydávala dcéru do Talianska. Aby dcéra svojou výbavou bola na úrovni talianskej rodiny, ktorej sa mala stať členkou, pozvali talianske čipkárky do Soľnej Bane, aby jej výbavu vyrobili. Tunajšie ženy sa od nich vraj naučili paličkovať. Podľa všetkého získané zručnosti naďalej rozvíjali.

Podľa druhej legendy, v bani došlo k nešťastiu (asi o dvesto rokov neskôr). Pri zaplavení bane zahynulo mnoho baníkov. Mária Terézia sem poslala  čipkárky, ktoré mali učiť tunajšie   ženy robiť čipky, aby mohli osamelé vdovy uživiť svoje deti.

            Možno nie je kúsok pravdy ani v jednej z legiend a možno sú pravdivé obe. Archív v Soľnej Bani bol po skončení 2.svetovej vojny spálený, preto je veľmi ťažké sledovať historický vývoj čipky na tomto mieste. Čo sa dá ale s určitosťou povedať je, že najstaršie čipky sú známe z konca 16. storočia.

Väčšina čipiek zámožných žien z  Prešova  a z okolia bola urobená v Soľnej Bani.  Aj samotné solivarské dievčatá  mali v lepších časoch na svojich slávnostných odevoch výzdobu z čipky. Na  prelome 18. a 19. stor. mávali solivarské nevesty svadobné šaty  zložené z  kusov paličkovanej čipky. Okrem toho sa robili čepčeky pre batoľatá a  ozdobné časti do čepcov pre sedliacke ženy okolitých dedín. Pod vplyvom  historických a spoločenských zmien došlo k zmenám v obliekaní a poklesu   záujmu o čipku. Naopak, dochádzalo k snahám oživiť čipkárstvo ako remeslo. V   roku 1885 si soľnobanská čipka získala pozornosť na celokrajinnej výstave.

            Soľnobanská čipka tak veľmi zaujala aj učiteľa budapeštianskej umeleckej akadémie vo Viedni, Rejto Sándora, že sa pokúsil o vznik čipkárskej školy v  Soľnej Bani. Jeho pričinením v roku 1889 vznikla škola. Táto vraj po 5 rokoch  zanikla, existuje však historická fotografia zo začiatku 20. storočia, ktorá nasvedčuje, že škola po určitom prerušení pokračovala v svojej činnosti naďalej.

        V Soľnej Bani sa paličkovali rôzne typy čipiek. Boli to čipky čepcové a čipky   panské. Produkcia panských čipiek sa vyvíjala s dopytom a módou. Módu v   našich krajinách určovala Viedeň. Čo bolo módne tam, to chcela mať aj naša   šľachta a mešťania. Podľa toho mali záujem skôr o čipky biele. A to tak na odev   ako aj čipky dekoratívne. Do dečiek sa dávali okrem bielej aj štyri ďalšie farby - modrá, červená, zelená a žltá. Veľa vzorov sa robilo na metre. Boli to  mnohopárové čipky, vyrábané v pásoch, z ktorých sa potom odstrihla   požadovaná dĺžka. Tieto sú na Slovensku známe ako čipky banícke (blízke  typu Torchon). Čipkárky sa na jednotlivé čipky špecializovali. ''Čepčarky'' robili čipky na čepce. Pravdepodobne ide o najstarší typ čipiek v Soľnej Bani. Išlo samozrejme o čepiec ku kroju. Tu sa robili čipky pre rôzne dediny vo väčšej a menšej vzdialenosti. Zaujímavé je, že v dedinách, kde bol čipkový čepiec samozrejmosťou, sami nevedeli paličkovať. Naopak, v Soľnej Bani, kde tieto čipky robili, sa nikdy kroje nenosili, pretože tu žili  solivarskí robotníci. Čepce pre jednotlivé dediny sa líšili vzorom alebo  kombináciou vzorov a farebnosťou. Paličkovalo sa aj kovovou niťou, zlatou a  striebornou.

            Čipku na čepiec tvoril pásik, husto ukladaný vedľa seba a tvoril jednotlivé cípy  (zuby), v ktorých sa opakoval, alebo obmieňal ten istý vzor. Farby boli určené  pre určitú príležitosť. Napríklad v svadobnom čepci prevládala biela farba s červenými,  zelenými ploštičkami, ale nesmela tam byt' žltá. Pozdĺž rovnej časti vedľa seba  uložených zubov, boli paličkované jeden až tri rovné pásiky tzv. „ketješky“.  Vzor ketješky súvisel so vzorom a farbami hlavného vzoru v cípoch a vytvárali   spolu jednotnú kompozíciu. Je zaujímavé, že tieto vzory sa nepoužívali nikde   inde, len na čepce. Až časom, zrejme v dvadsiatom storočí, sa objavili vo   forme okolkov a celočipkových motívov. V súčasnej dobe je možné nájsť taký obrúsok len zriedkavo,  aj to býva často zjednodušený. 

            Pásikovaná čipka sa často považuje za jednoduchšiu. V týchto čepcoch však,  kde sa často aj keď pravidelne vzor strieda, dochádza ku konkrétnej  komplikácii. Ak sa  musí dodržať farebnosť aj požadovaný vzor a ak sa čipka robí bežne s desiatimi pármi, je náročná na trpezlivosť  aj čas. A práve preto sa postupne upúšťalo od jednotlivých prvkov a vzor sa  zjednodušoval.

Čo sa týka motívov, na Soľnej Bani sa robili  geometrické a kvetinové.  Figurálne sa vyskytovali v celočipkových motívoch (postavy žien, vtáčiky) a predpokladá sa, že vznikali v 18. až 19. storočí. Bývali len bielej alebo béžovej  farby. Niektoré dečky sú živými svedkami toho, že táto časť Solivaru nebola  nikdy uzatvorená pred vplyvmi z okolitého sveta. Podľa zistených priezvisk ľudí žijúcich na tomto mieste, nájdeme mená pôvodu  nielen slovenského ale aj poľského, nemeckého a maďarského. Väčšinou títo   ľudia prichádzali za prácou v súvislosti so soľou, v priebehu niekoľko storočí.   Ťažko teraz zistiť koľkým z nich bola technika paličkovanej čipky známa a čo zo svojich zručností tu aj so svojimi potomkami zanechali. Na tunajších   dečkách je rozhodne vidieť určité vplyvy. Nachádzame však aj motívy typické   len pre toto miesto. Tak je to aj s čepcovými čipkami.  

Na paličkovanie sa  používal valec plnený pilinami alebo pilinami   miešanými s pieskom. Veľmi veľké vankúše plnili „morskou trávou“, ktorou   sa plnili matrace  alebo senom, ktoré sa potom zaťažili ešte kameňom. Ako   podstavec slúžilo sito na múku. Paličky robili miestni muži ručne alebo na   domácich tokárňach. Bývali  často zo slivkového, čerešňového a orechového   dreva, ktoré po čase pekne stmavlo a lesklo sa. Tieto paličky príjemne sedeli v   ruke a boli aj dostatočne ťažké. Paličkovalo sa na kartónoch, kde boli vzory   vypichané, či nakreslené v kontúrach. Neboli rozkreslené technicky. Niekedy si   čipkárka zapísala počet párov. Čipky neboli nakreslené geometricky správne.   Čipkárky nemávali vzdelanie. Pomáhali si preto ako vedeli. Na nakreslenie   kruhu stačil napríklad hrniec. Na ostatné veci musela stačiť voľná ruka,   šikovnosť a zručnosť. Zdá sa, že   sa po rokoch vždy niekto taký našiel. Pretože zručnosti sa nielen odovzdávali a   hotové prijímali. Naopak. Vždy sa našiel jedinec, ktorý bol tvorivejší a dokázal   jeden nápad uplatniť v iných tvaroch v čipkách s rôznym účelom, len to vždy bolo treba dať najprv na papier. Možno aj preto ostalo z maličkej Soľnej Bane v čipke také veľké bohatstvo.

Soľnobanská čipka získala v roku 2009 od Úradu priemyselného vlastníctva Osvedčenie o zápise zemepisného označenia výrobku (20.5.2009, vestník č. 7/09, zápis č.3) a tiež Osvedčenie o zápise ochrannej známky (13.10.2009, č. OZ 226108).

(Zdroj: https://www.presov.sk/solnobanska-cipka-clanok/mid/313047/.html )